- Aký je rozdiel medzi láskou človeka k človeku a láskou, ktorá vzniká medzi majiteľom a jeho zvieratkom?
- Je láska medzi pánom a jeho psom bezpodmienečná a čistá alebo je založená zo strany zvieraťa na podmienenosti lásky, láska za stravu...
- Utiekajú sa ľudia k chovu domácich miláčikov, pretože sú opustení?
- Neslúži často domáci miláčik len ako náhrada dieťaťa či plnohodnotného vzťahu?
- Čo to vypovedá o charaktere človeka, ak nemá rád zvieratá? Alebo je to bezpredmetné stanovisko?
- Môže nás zviera milovať tak veľmi ako my jeho?
- Ak človek oblieka svoje zvieratko a navštevuje s ním rôzne kozmetické salóny, robí to primárne pre dobro svojho miláčika alebo si cez tieto činy niečo kompenzuje?
- Je pravda, že zviera z človeka vyťahuje negatívnu energiu?
- Vníma nás mačka, o ktorú sa s láskou staráme ako kamaráta, rodiča či nadriadeného?
- Do akej miery odzrkadľuje to, ako zaobchádzame a ako sa správame k svojmu zvieratku, naše partnerské vzťahy?
Sme súčasťou prírody i keď zdá sa tou parazitickou zložkou. Vieme čítať, myslieť, dokonca vieme o tom, že vieme. Všetko okolo nás funguje akosi samočinne v neúprosných prírodných zákonoch. Sme schopní nadľudských výkonov buď v smere dobra alebo zla. Vieme milovať až za hranice svojich možností alebo si sami píliť konár a nevidieť na špičku nosa. Napriek tomu fyzikálne zákony s nami nemajú žiadne zľutovanie. Sme spútaní vlastnými hlúposťami i múdrosťami. Nie sme schopní sa poučiť z knihy zvierat a prírody, chýbajú nám schopnosti intuitívneho spracovávania informácií.
No predsa sa so zvieratami stretávame, či už v rámci potravinového reťazca alebo v snahe prirodzenej potreby byť súčasťou tohto zeleno-modrého kolosu. Niektoré zvieratá sa už od dávnych čias nemohli na tú našu nemotornosť pozerať a boli nám pridelené ako navigátori a tlmočníci, ako bytosti, ktoré vedia aj keď sa tvária, že nie. Preto tí ľudia, ktorí mali to šťastie a boli prijatí aj do klubu zvieracej ríše, tak s údivom zisťujú, že také obyčajné zviera má city a to dokonca aj tie vyššie, že za svojho „pána“ položí život. Zvieratá rozprávajú tou priesvitnou rečou zeme, ktorej ľudia rozumejú, len ak majú dar múdrosti. Takí ľudia vedia, že domáce zviera vie byť oddané a podstatne viac dáva ako od svojich majiteľov dostáva.
Je to síce „len“ zviera, ktoré nemá číry ľudský pohľad, ale vo významných chvíľach je schopné vykomunikovať všetko významné a dôležité, vie sa keď treba aj urážať a rozumie ľudskému emocionálnemu nastaveniu. Bezpodmienečná láska neexistuje. Vždy je to „quid pro quo“ . Niekedy viac, niekedy menej. Materinská láska je síce sebaprekračujúca, ale tiež nie je dokonale čistá a úplne bez podmienok, má to však individuálny rozsah. Pes je verné a oddané zviera a ak je vzdelávané, teda má výcvik, tak je z neho skvelý parťák. Keď treba tak účinná zbraň. Je to zábavný spoločník.
Má aj vlastnosti, ktoré by sme u človeka netolerovali ako všetečnosť, zvedavosť, žobranie, psie oči, cupká za tým, kto je podľa neho zdrojom potravy. Zviera je obohatením citového života človeka. Vždy zlepší vzťahy v rodine. Správame sa k nemu spontánnejšie, milo a láskavo. Vedie nás k rešpektu a pokore voči prírode a ostatným tvorom. Napäté črty tváre sa uvoľnia pri komunikácií s domácim zvieraťom. My chceme od neho, aby nás strážil alebo zabával, či len vypočul alebo vytiahol von. To je skutočná práčka negatívnej energie.
Niekedy sa domáce zvieratko stáva handrovou bábikou s tlčúcim srdcom. Žije v kabelke, má natočenú a niekedy aj farbenú srsť a žije životom bábiky štvoročného dievčatka. Zviera sa stáva zrkadlom svojho majiteľa a to doslova, či už povahovými vlastnosťami, črtami správania a úrovňou svojho zvieracieho vzdelania, ktoré mu človek vo výchove poskytuje.