- Odcudzenie vo vťahu - kedy a prečo prichádza?
- Čo ho spôsobuje?
- Môžeme mu predchádzať, alebo je prirodzenou súčasťou vývoja vzťahu?
- Ako sa prejavuje - aké sú jeho charakteristické znaky (ktoré môžeme napríklad pozorovať u partnera alebo u seba)?
- Aká je cesta k opätovnému zblíženiu partnerov, čo pre to musia urobiť?
- Je možné si vo vzťahu zvyknúť na takýto stav dlhodobo? Zmieriť sa so situáciou takou aká je? (ak sa partneri rozhodnú nechať to tak, aké to môže mať dôsledky)
- Prečo je potrebné riešiť vzdielenie sa partnerov od seba?
- Pár tipov (možno aj z Vašej praxe), ako zabrániť odcudzeniu, ako na vzťahu stále pracovať....
Život je pohyb prebiehajúci v čase a pozostávajúci z fyzikálnych a chemických procesov, je o komunikácií a spolupráci. Niekedy je to zábava a niekedy drina. Keď to ustane je koniec, stagnácia, zánik. To, čo je radostné a ide samo ako je zamilovanosť, ľahkosť pozitívnych zážitkov funguje ako zábavný park, rýchly, šialený, veselý a dynamický. Za ozajstným pokladom treba ísť aj mimo stabilnej a pohodlnej oázy, tam kde nie sú dopredu stanovené bezpečnostné pravidlá, tam kde treba hľadať nové zdroje energie, lebo nič nie je zadarmo a nefunguje ako perpetuum mobile. Preto aj vzťah, ktorý ostane opustene vydaný napospas samočinného fungovania, hynie, bledne, stráca sa.
V svojej podstate príčinou odcudzenia je len obyčajná lenivosť. Lenivosť zaujímať sa aj cez clonu povinnosti a starostlivosti o rodinu, prácu a stereotypnosť každodenného kolobehu. Nezáujem časom vyrobí z dvoch zamilovaných ľudí, nevraživých, nespokojných už len spolubývajúcich, odcudzených ľudí. Každý z nich je zameraný na seba a ponorený do svojho sebanariekania. Takže lenivosť a sebeckosť sú počiatkom hnilobného procesu vo vzťahu. Všetko zlé začína nevinne a niekedy je to zlo prezlečené do falošného obleku správnosti a až čas ukáže produkt rozpadu, kedy je už často neskoro. Už sú len dvaja ľudia, ktorí akoby nikdy nepatrili k sebe.
Je prirodzené, že dlhotrvajúci vzťah aj zovšednie a upadne do jarma stereotypnosti, pričom práve to je znakom stability spoločných zvyklostí, blízkosti a dôvery. Odcudzenie je odklon od tohto spoločného jarma. Krízy vo vzťahu sú tiež o hľadaní vlastnej identity, mužskej, ženskej, rodičovskej a zároveň formujú vzťah alebo ho zničia. Odcudzenie má znaky volania po pozornosti, ktoré je zúfalé a nepovšimnuté až v hysterickej bezmocnosti otočí pozornosť do vonkajšieho sveta až zrazu vystúpi zo spoločného vlaku.
Niekedy je odcudzenie v dôsledku príliš silného až „závisláckeho“ puta, ktoré nerešpektuje jedinečnosť a ani tie najzákladnejšie ľudské hranice. Vtedy je to útrpné zostávanie spolu cez škrípajúce zuby. Je to patologické a poškodzujúce odcudzenie. Je možné si nato zvyknúť ako na permanentné zlo, podobne ako na zlú prácu alebo svoje zlozvyky. Je to postupné prepadávanie sa do bahna, ktoré sa rozpína tým viac, čim menšia je snaha riešiť svoje problémy až zostane malá bahnom formovaná postavička, ktorá je už bez vôle a sily pokúsiť sa vzoprieť a postaviť sa zoči voči problémom vo vzťahu.
Odcudzený vzťah bez takejto patologickej závislosti jednoducho uhynie a rozpadne sa. Stačí keď sa jeden zo vzťahu, väčšinou ten, ktorý dával najavo svoju nespokojnosť a snahu ešte zachrániť zvyšky puta, odkloní a prikloní k niečomu, čo mu chýbalo, lenže už niekde inde. Riešenie je zdanlivo jednoduché aj s jednoduchým návodom: „Riešiť to, čo ešte nepáli!“ Zachytávať informácie jeden od druhého a aj tie vlažné náznaky nespokojnosti brať vážne. Snažiť sa porozumieť, čo vlastne za tou nevraživosťou, hašterivosťou alebo mlčanlivosťou môže byť. Čo pýta jeden od druhého? Čo chýba? Aké sú spoločné záujmy?Nezanedbať ich a vedieť mať z nich aj radosť. Vedieť udržiavať to správne napätie a zároveň bezprostrednú uvoľnenosť. Najdôležitejšie proti odcudzeniu je nikdy nedovoliť vyhasnúť plameňu zvanému vášeň.