Moja osemročná dcéra sa občas v noci pociká. Na odbornom vyšetrení na nefrológii nám povedali, že je v poriadku, príčinu nenašli. Máme teraz doma náročné obdobie, s manželom sme sa odcudzili a riešime veci často hádkami. Dcéra je inak veľmi bystrá, v škole sa dobre učí, nemá problémy ani s disciplínou. Doma je však občas až príliš živá, ako chalan. Je aj trocha pri tele, rada sa naje. Nemá ani problémy s trávením, len veľa je a nechce sa jej hýbať. Má staršiu a aj mladšiu sestru. Tie sú tiché, poslušné, nemajú problémy, majú normálnu hmotnosť. Preto by som chcela poznať aj názor psychológa, čo je s ňou.

 Rodina je ako organizmus, v ktorom jedna vec súvisí s niečím ďalším, zdanlivo nesúvisiacim. Funguje ako celok, preto ho treba aj liečiť ako celok. Vaša dcéra je fyzicky zdravá a je veľká pravdepodobnosť, že po dozretí centrálnej nervovej sústavy a dodržiavaní pravidiel pre enuretikov z pocikávania „vyrastie“.

Z vášho krátkeho popisu problému mám skôr pocit, že sa vo vašej rodine deje niečo dlhodobo neriešené, možno nepomenované, na čo možno vaša dcéra upozorňuje občasným pocikaním sa a utekaním do pôžitkov jedenia. A na druhú stranu vaše ďalšie deti unikajú do tichosti a poslušnosti. Keďže nepoznám bližšie vzťahy vo vašej rodine, môžem odpovedať iba všeobecne. Tak ako chorobné príznaky tela sú dobré, lebo nás upozorňujú, že treba niečo zmeniť alebo dokonca liečiť, tak podobne aj deti v rodine ukazujú, že „treba niečo robiť“ v tom komplikovanom rodinnom systéme.

Deti majú vysokú citlivosť vnímania atmosféry v rodine. Nevedia pomenovať, čo sa deje, ale majú k dispozícií celú škálu možnosti prejavov, ktorými upozorňujú nato, čo sa deje. Závisí to od osobnosti dieťaťa a jeho temperamentu.

Keď prídu za mnou rodičia, že ich dieťa má napríklad problémové správanie vždy musíme spolu začať hľadať to skryté „medzi riadkami“. Niekedy je dieťa agresívne , no zistíme, že je vlastné smutné až nešťastné alebo bezradné z rozchodu rodičov, čo demonštruje tým, že v škole útočí na spolužiakov. Inokedy môže dieťa byť naopak veľmi tiché a bezproblémové, čo je vlastne horší prípad, pretože akoby „nevyžaduje“ pomoc alebo vôbec povšimnutie. Jednoducho nemôže si pre záťaž nejakého konfliktu v rodine dovoliť spontánny detský prejav.

Možno práve vaša prostredná dcéra si dovolí prejaviť svoju živosť, ale aj svoju nespokojnosť a teda aj svoju prirodzenosť. Pozornosť si zasluhuje aj to, prečo sa uspokojuje objedaním sa. Čo jej chýba? Prečo to robí? Často je to forma uvoľňovania úzkosti. No aj pre vás je dôležité ujasniť si, čo zažívate vy, ako sa máte vo vzťahu, v ktorom ste si s manželom navzájom odcudzení. Deti majú „radary“ na zachytenie toho, čo sa deje, najmä v matkinej psychike.

Rodinné problémy sa neriešia ľahko a vyžadujú aj určitý čas, možno na zahojenie starých rán, ktoré treba pri ich riešení otvárať. Všetko čas nevyrieši a problémy samé nezmiznú, preto vám odporúčam vyhľadať odborníka, ktorý vám v tom procese môže pomôcť. Pretože rodinný problém v mnohom pripomína chorobu. Podobne, ako keď sa nelieči telo a prehliadajú či potláčajú sa jej príznaky, ochorenie sa stane chronickým a prináša komplikácie a následky, ktoré sa potom liečia už oveľa ťažšie.