Prvá otázka mamičky sa týka bitky. Jej dcéra sa pobila v škole so spolužiačkou. Vraj to bolo dosť drsné. Dôvodom bolo vzájomné ohováranie oboch dievčat navzájom. Ako sa má ako matka zachovať?

Je dobré, že sa dcéra takto rázne prejavila, alebo má dať dcére najavo, že je to neprijateľné správanie?

Konflikty, bitky a roztržky s kamarátmi sú pre deti to najprirodzenejšie v ich správaní a spontánnom prejave voči iným deťom. Hľadajú si svoje miesto, svoju pozíciu. Niekedy je potrebný drsný spôsob na vyčistenie vzťahov. Preto rodičom dcéry odporúčam niekoľko pravidiel:

• Zbytočne sa nepliesť do detských konfliktov, pretože z nich sa časom môžu vytvoriť kvalitné priateľstvá.
• Snažiť sa vypočuť a porozumieť tomu, čo dieťa hovorí. Vyjadriť porozumenie.
• Pokúsiť sa citlivým spôsobom zistiť, či už nejde o šikanovanie a až vtedy nekompromisne zasiahnúť.
• Snažiť sa byť spravodliví a stabilní, čo znamená porozumieť konfliktu oboch detí a podporiť svoje dieťa v úprimnosti svojho prejavu a hľadania konštruktívneho riešenia.
• Hľadať cesty uzmierenia medzi oboma dievčatami, pretože prvú fázu už majú za sebou..

Druhý problém je o chlapcovi, ktorý si nevie nájsť priateľov. Je druhák na ZŠ. Je skôr nesmelý, no po zblížení s iným dieťaťom sa prejavuje ako dominantný, s výraznou túžbou vyhrávať, byť lepší. Mama si myslí, že je to deťom nesympatické, preto sa s ním v podstate nik nechce kamarátiť. Súrodencov nemá.

Chlapec pravdepodobne tým, že je jedináčik získal od rodičov nesprávnu spätnú väzbu a to buď v prílišnej chvále, alebo naopak príliš veľkej prísnosti a obmedzovaní, či potlačovaní jeho prejavov. Kontakt s rovesníkmi je pre neho prospešný, pretože zisťuje, že nedostáva pozitívnu odozvu a pokiaľ nechce zostať sám bude musieť prehodnotiť svoje správanie a naučiť sa rešpektovať aj iné deti. Rodičia by mu v tom mohli pomôcť a to tak, že ho budú pozitívne hodnotiť a tešiť sa z jeho úspechov, ale zároveň bez obáv mu vyjadria aj svoju kritiku. Pomôžu mu tým zorientovať sa vo vytváraní si svojich hraníc s okolitým svetom. Tiež mu dovolia samostatne rozhodovať o veciach primeraných jeho veku, čo vedie k samostatnosti, ale len v tom prípade, že s touto samostatnosťou mu umožnia zažiť si aj pocit zodpovednosti, čo znamená, že za prípadné svoje chyby, či prehry si ponesie aj následky. To mu zase umožní samostatne si riešiť to za čo je zodpovedný, čím si takto vybuduje zdravé sebavedomie, ktoré mu zatiaľ chýba.