Kde to všetko začalo? To ohraničiť neviem. Snáď psychológia je u mňa niečo dané od nepamäti, len som to dlho nevidela a nechcela vidieť. Ale všetko má svoj čas i v dozrievaní osobnosti. V detstve som pozorovala správanie zvierat aj ľudí. Ich individuálny štýl a spôsob fungovania vo svorkách a komunitách. Dodržiavanie neverbálne stanovenej hierarchie. Na gymnáziu som vytvárala osobnostné profily vyučujúcich i spolužiakov, ktoré presne sedeli a stávala som sa akousi „poradkyňou“.

Študovala som samozrejme Freuda a všetko podobného charakteru, čo mi prišlo pod ruku. Ale v štúdiu u mňa prevládal záujem o prírodné vedy a to najmä biológiu, chémiu a fyziku. Lenže matematika pokiaľ by som jej chcela venovať  svoju pozornosť, stala by sa ledva mojou priemernou kamarátkou, čo ma odrádzalo od mojej túžby pracovať v nejakom vedeckom laboratóriu. Dlho som sa videla ako úspešná lekárka, ktorá by mohla možno na niečo prísť. Byť priemerná v období mladosti je tak neprípustné. V čase keď tak veľmi potrebujete niekam patriť, ale zároveň byť jedinečný.

Veď celý svet vám leží pri nohách. Tak som bola rozhodnutá pre štúdium medicíny, že som  absolvovala prax sanitárky na chirurgii a gynekológií. Neúnavne som sa domáhala účasti na pitve, čo som asertívne dosiahla. Práve chirurgia bola pre mňa zauchom, ktoré ma postavilo do sveta dospelých. S úžasom som sa ocitla medzi vráskavejšími ľuďmi odo mňa a mala som nepríjemný pocit, že som sa vrátila do škôlky. Tí ľudia neboli zlí, ani nejdem spochybňovať odbornosť, len hrali nejaké nelogické hry medzi sebou. Nie všetci. Niektorí boli úplne prirodzení a tým vo mne vzbudzovali dojem bezpečia a dôveryhodnosti, čo som v tom veku od všetkých dospelých automaticky očakávala.

 A tak som zase poputovala do knižnice, kde som práve natrafila na knihu, ktorá pojednáva o rôznych hrách ľudí z psychologického pohľadu a to už malo logiku a presne pravidlá s určitými sekundárnymi ziskmi. Začala som medzi prvotnými emóciami čítať niečo úplne iné a dávalo to zmysel. Bolo to ako detektívka s tým najlepším obsadením. Vtedy ma prekvapilo, že lekári, hoci dobrí odborníci nebrali do úvahy i psychologický faktor pri chorobe i úzdrave pacienta. Začala som sledovať priebeh zdravotného stavu pacientov po operáciách a bola som fascinovaná psychickou nezdolnosťou ťažko chorých ľudí a zaujalo ma keď umrel práve človek, ktorý bol na tom po „fyzickej“ stránke lepšie a predsa...  

Tak tam to niekde oficiálne začalo na prahu mojej dospelosti a rozhodla som sa aj pod neustálym tlakom mojej gymnaziálnej spolužiačky, ktorá mi stále tvrdila: „psychológia je pre teba ako šerbeľ na riť“, že pôjdem študovať psychológiu. A tak sa aj stalo. Veľmi významným profesionálnym obdobím bola pre mňa práca v psychiatrickej nemocnici, kde som začínala. Po roku praxe ma postihla veľká psychologická kríza. Zistila som, že nič neviem, že moja empatia nie je empatiou, že moje pokroky sú veľmi biedne. Bola to pre mňa paralýza o ktorej som si myslela, že ma profesionálne položí. Nevedela som prijať, že za rok sa dá toľko nenaučiť. Nepostrehla som ,že je to len jedna z ďalších skúšok, tentokrát trpezlivosti a pokory.

Ďalšia z kríz pri ktorej rozhodujete o „bytí, či nebytí“. Keď som už vôbec nevedela, čo budem robiť, tak ma jednoducho „osvietilo“. Bolo to moje profesionálne poznanie, že práve naopak, celý ten rok som nič nevedela a zrazu to viem a môžem začať skutočne pracovať a životné poznanie toho, že zrejme každá kríza ma posunie o schodík vyššie. Rovnaký proces s ročnou latenciou sa odohral i v praxi s deťmi, ale tam už nešlo o žiadnu skúšku, pretože už tento vývinový proces poznám a rešpektujem.

Ešte počas štúdia ma veľmi zaujali Rogersove knihy a to najmä o vzdelávaní, kde kladie dôraz na kreativitu a pozitívne motívy a autonómnu schopnosť rozvíjať sa u každého človeka, ktorý je podporovaný a bezvýhradne prijímaný svojim učiteľom. No zároveň preberá sám za seba zodpovednosť, za svoje rozhodnutia.  Školy takéhoto typu majú výborné výsledky. Priestor v nich si nájde i geniálne dieťa, ktoré si samé určí hranicu svojho poznania, je podporované a rozhodne nie je vtláčané do priemeru ako to býva v bežných školách. Rovnako sa uplatní i dieťa s nejakým zaostávaním ako plnohodnotné a zodpovedné, ktoré sa vzdeláva v rámci svojich individuálnych možností. Takáto sloboda je však veľmi náročná, prináša veľkú zodpovednosť za seba. Umožňuje poznať život v rôznych kombináciách.

Už nič nemožno odbiť len tak jednoducho, ale zároveň umožňuje bohatší život. Preto som sa rozhodla pre humanistický smer psychoterapeutického výcviku, kde je hnacím motorom psychoterapeutický vzťah klienta a psychoterapeuta a dôvera v klienta. Vďaka tomu môžem s klientom vypracovávať individuálny program, ktorý je šitý priamo pre neho. S niektorými klientmi pracujem s obrazmi, predstavami a symbolmi. Niekto musí prejsť hlbokou analýzou svojho detstva. S iným klientom spracovávame jeho emócie cez telo tzv. „focusingom“,  teda zaostrovaním na svoje telesné pocity. Ďalší potrebuje pravidelnú relaxáciu alebo hypnotickú sugesciu. No sú klienti, pre ktorých sú akékoľvek techniky ohrozujúce a neprijateľné a vnímajú ich ako zbytočný zásah do dobrodružného putovania ich psychikou. Snažím sa intuitívne vnímať potreby klienta a rešpektovať ich. Sústavne sa vzdelávam, ale musím prijať i to, že psychoterapeutické schopnosti sú ako víno. Dozrievajú časom praxou a klinickou skúsenosťou a schopnosťou spracovania významných kríz. Počas psychoterapeutickej hodiny sa musím na sto percent sústrediť na klienta, čo je náročné, ale zvládnuteľné, pretože mám to šťastie, že vykonávam profesiu, ktorá ma baví.

Samozrejme, že žijem i súkromným životom a práve vďaka mojej spokojnosti v práci sa doteraz celkom úspešne s manželom snažíme vychovávať nášho šestnásťročného syna a dvanáťročnú dcéru. Alebo, žeby to bolo vzájomné?