Aký podraz by sme nemali tolerovať a v žiadnom prípade nedávať druhú šancu? (alkoholizmus, násilie, falošnosť...)

Každý človek vo svojej nedokonalosti má šancu a to často nie iba jednu nato, aby bol lepšou formou samého seba, nato, aby vyhral svoj vlastný boj so svojim nepriateľom, ktorým môže byť alkoholizmus, nezvládanie svojich emócií alebo strach, ktorý spôsobuje samé nesprávne rozhodnutia. Len tú šancu nie je možné dať druhému človeku. Kto si toto uvedomí, tak sa dostane z pasce, v ktorej vždy čaká len sklamanie. Napokon prestať dávať prázdne šance niekomu druhému, ale dať šancu sebe, znamená často tvrdú prácu na sebe. Dať sebe šancu znamená poznať sa, tolerovať sa a hlavne vážiť si seba. Až potom možno prejsť k rešpektovaniu a váženiu si toho druhého. V praxi to znamená, že napríklad ak dieťa berie drogy, tak rodič mu nedáva druhú šancu, ale mu pomôže vytvoriť priestor, aby tú druhú šancu si mohlo dať. Alkoholikovi možno pomôcť v liečbe podporou a nekompromisnosťou. Podrazy je možné pochopiť, ale netolerovať.

Kedy je dobré zvážiť okolnosti a dať druhú šancu partnerovi?

Medziľudské vzťahy sú to najkomplikovanejšie. Aj partnerský vzťah má svoj vývin so svojimi nádhernými chvíľami, ale aj krízami. Tie krízy preverujú a buď vzťah zocelia alebo prenesú do inej roviny alebo ho úplne zničia. Tak ako som uviedla, šancu nemôžeme dať partnerovi, ale môžeme prehodnotiť, či to, čo sa vo vzťahu deje nám natoľko ubližuje, že pri zdravej sebaúcte už v tomto vzťahu nemôžeme zotrvať. Alebo je vo vzťahu ešte veľa toho dobrého za čo sa oplatí bojovať a hľadať možnosti nejakej nápravy. Je to investícia, ktorá sa buď vráti alebo ostane po nej časom dobrý pocit, že sme urobili všetko, čo sme mohli. Ženy často dávajú „druhú“šancu partnerovi len zo strachu zo samoty, často pramení z ich chorobnej závislosti od partnera. Žena môže prehodnotiť za akých okolností chce a môže zotrvať vo vzťahu a to môže vyjadriť partnerovi, ale potom je dôležité, aby sa podľa toho aj zachovala. To znamená, že keď partner urobí kroky k zmene a zlepšeniu vzťahu v tom ho môže podporovať, ale pokiaľ také činy nenastanú bez ohľadu nato aké sú partnerové slová, tak je zrejme čas na ukončenie vzťahu, nech je to akokoľvek bolestné. Pre mnohé ženy znamená dať druhú šancu v zmysle vymáhať od partnera rôzne sľuby a potom ich čaká samozrejme sklamanie a to už je cesta do začarovaného nikdy sa nekončiaceho bludného kruhu. Veď aj pre partnera nie je ľahké bojovať zo svojou závislosťou ak ho žena „vychováva“ a prečo by sa mal vzdať milenky keď nemusí, veď žena síce plače a vyhráža sa kadečím, a on stále sľubuje a tak nejako dookola... Vôbec sa neriešia skutočné problémy vo vzťahu, ale ďalej sa tabuizujú.

Aké si určiť pravidlá „druhej šance“ tak, aby mala význam?

Najprv si urobiť v tomto smere poriadok v sebe. Nájsť odpovede na otázky:

Aký je môj skutočný dôvod dať šancu niečomu, čo sa pokazilo?

Prečo sa to pokazilo?

Aký podiel na tom mám? Táto otázka nesme viesť k pocitom viny, lebo by bola nekonštruktívna, ale k poznaniu konkrétnych prejavov alebo chybných vlastností na ktorých potom možno popracovať a znova neopakovať tie isté chyby hoci aj v novom vzťahu.

Aký dlhý čas zo svojho života chcem venovať na nápravu vzťahu ak to nepôjde? Toto tvrdenie má zmysel v tom, že ženy často prečakajú a takto premárnia celý svoj život v očakávaní a falošných nádejach zo zmeny partnerovho správania, ktorá neprichádza.

Po ujasnení svojich otázok je možné sa porozprávať s partnerom a presne mu vyjadriť, aké sú problémy, čo je prekážkou, čo nie je možné vôbec tolerovať. Pokúsiť sa v rozhovore neútočiť, ostať len v svojej rovine. Pokúsiť sa nájsť dohodu a premyslieť si úplne presne postup ak dohoda nebude fungovať z partnerovej strany. Pokiaľ sa „šanca“ stále opakuje, tak je to už forma hry, ktorá má zmysel už len sama o sebe. Je dobré pri dávaní šance sebe, čo najlepšie sa poznať a niektorým veciam nechať voľný priebeh. Znamená to zosúladiť pocity s racionalitou. Často sa stáva, že napríklad ak je partner neverný a žena sa rozhodne vzťah udržať alebo znovuobnoviť cíti neprekonateľný fyzický odpor k partnerovi a vzťah sa časom pre túto prekážku rozpadne aj pri dobrej vôli na šancu. A naopak aj ten neverný partner si dáva šancu skúsiť sa vrátiť k pôvodnému partnerovi. Vďaka tejto šanci niekedy príde nato ako veľmi sú výrazné problémy, ktoré nemajú vždy riešenie. Pochopí svoju neveru a až vtedy môže opustiť svojho práve pôvodného partnera. Samozrejme ak do vzťahov vstupujú deti, majetky a iné silné putá, tam sa rozhodnutie preváži a prispôsobí na motivačne silnejšiu stranu.

Sme schopné odpustiť kamarátke, ak nám preberie partnera?

 Aj taká forma vzťahu ako je priateľstvo sa môže nenávratne rozbiť. Ak priateľka nepreberie životnú lásku „len nejakého frajera“, tak je to niekedy celkom tolerovateľné i keď sprevádzané hnevom, ale ako spomienka sa to môže stať aj vtipom. Ak ide o „osudovú lásku“je to zrada ohurujúca ako smrť a to dokonca dvojaká, pretože zradili a ublížili dvaja najbližší ľudia. Tak ako pri úmrtí, tak rovnako aj tu je ozajstným liekom čas. Nie je dôvod rátať s kamarátkou, ale iné je to s priateľkou z detstva, ktorá chce odpustenie a znovuobnovenie dôležitosti vzťahu. Keď už všetko prebolelo, tak je možné obnoviť komunikáciu a zistiť, či vzťah načisto neumrel. Toto všetko sa udeje samo, ale len v prípade schopnosti odpustenia, čo znamená neutopiť sa vo vlastnej nenávisti a zlobe a potrebe sebatrýzniteľskej chuti v otváraní starých rán. Toto dokáže silný jedinec, ktorého životné rany zoceľujú, vie ísť v živote ďalej bez zbytočného obzerania sa a umárania.

Čo ak kamarátka kamarátke závidí a začína jej robiť podrazy, ohovárať...?

Ľudí okolo seba si vyberáme podľa svojej vlastnej sebahodnoty. Sú našim zrkadlom. Nikdy neprekročia povolenú hranicu. Z každého človeka táto hranica vyžaruje. Verbálne aj neverbálne komunikujeme akí sme a akých ľudí hľadáme. Uvedená otázka by mohla byť aktuálna medzi desaťročnými dievčatami. Pre dospelé ženy je bezpredmetná. Žena, ktorá sa tak správa vykazuje rysy poruchy osobnosti alebo v každom prípade emočnej nezrelosti. Takéto správanie vedie k skutočnej osamelosti, je tam totálna neschopnosť vytvárať plnohodnotné vzťahy. Je to len stratégia prežitia, ktorá sa zafixovala až do dospelosti. Nemožno hovoriť o kamarátstve a tým ani o nejakých možných šanciach. Takáto žena môže vyhľadať odbornú pomoc a v dlhodobej psychoterapii sa uzdraviť a tak sa naučiť žiť plnohodnotný život a to je, myslím obrovská šanca pre ňu.

Ako naložiť s kamarátkou? Kedy si zaslúži „druhý pokus“?

Jedinú šancu, ktorú jej môžeme poskytnúť je konfrontácia s realitou vo forme následkov.

Môže byť riešením aj rozchod, pričom nie je vylúčené, že sa kamarátky, či partneri k sebe ešte niekedy vrátia, nájdu si cestu. Za ten čas dozrejú, zmenia sa...

Áno, niekedy je to veľmi dôležitá etapa. Životná cesta na ktorej je každý sám, aby dozrel, odstúpil od situácie a dokázal sa pozrieť na veci aj z iných strán. Aby prehodnotil, čo je dôležité a načo sa oplatí zabudnúť a čo treba v tej krátkosti života zachovať.

Môže aj vzťah s rodičmi vyžadovať druhú šancu? Prípadne vzťah s deťmi?

 Radi odkladáme všetky riešenia, zakrývame si oči pred problémami, roky sa topíme vo svojich trápeniach. Koľkokrát v živote využijeme šancu, toľkokrát sme naozaj žili. Lenže vzťahy nie sú čiernobiele a to ani tie medzi rodičmi a deťmi. Ak sa v rodine vyskytujú tragédie ako je zneužívanie, tyrania a drogy je to naozaj „dlhá cesta domov“. Niekedy pre záchranu života je možné iba páliť mosty. No vo väčšine prípadov ide len o vyhojenie urazeného ega, čo je pre labilnejších jedincov problém. Sme zodpovední za svoje pocity a rozhodnutia, ale naozaj sme zodpovední aj za všetkých, ktorých sme si k sebe pripútali a to sa nestratí len tak, keď ich nevidíme a urazene budeme ignorovať. Na záver aj tu platí, že každá šanca siaha len po naše bytostné hranice sebaúcty.