1. Aký je rozdiel medzi vlastnosťami, ktoré preferujú u opačného pohlavia muži a ženy? Dajú sa všetky vlastnosti nájsť u jedného partnera?
2. Zohráva v procese hľadania partnera nedostupnosť nejakú úlohu?
3. Zamieňame si niekedy zamilovanie s pocitom dobíjania? (Pokiaľ je muž alebo žena nedostupná z dôvodu iného zväzku, ako odlíšiť kedy ide o zamilovanie a kedy iba o túžbu „dostať ho/ju“?) 
4. Aký je rozdiel medzi láskou muža a ženy? Platí, že muž miluje ženu pre to, aká je aj so všetkými chybami a žena miluje muža takého, akého by ho chcela mať?
5. Prečo mužovi nevyhovuje žena, keď má 35 rokov, ale keď vstupovali do manželstva v 23 rokoch, bola pre neho ideálna? Zmenili sa nároky alebo je to iba stereotyp?
6. Čím to je, že niektoré páry sa k sebe vždy opakovane vracajú? Napriek vzdialenosti či iným záväzkom? Existuje osud, spriaznené duše? Bol by Pán Božský božským, keby bol náš?

Mužov aj ženy okrem toho, že majú svoje mužsko-ženské odlišnosti, ale aj individuálne špecifiká, môžeme rozdeliť aj v tých vzťahových prejavoch do určitých kategórií, na ktoré má vplyv najmä výchova, fyziognómia, sexappeal a osobnosť.  Sú ženy, ktoré majú silné zmyslové vyžarovanie a pokiaľ majú aj výraznú osobnostnú charizmu sú prirodzené a sebavedomé je pochopiteľné, že sa stávajú objektom túžob mnohých mužov a automaticky majú punc nedostupnosti. V rámci prirodzeného výberu by sa k nim mali dostávať tí najsilnejší a intelektovo najbližší jedinci, ktorí medzi sebou musia zabojovať a zaujať ženu o ktorú im ide.

To je mužská prirodzenosť. Opačne to funguje na úplne iných princípoch. Pokiaľ je dobýjaný muž tzv. „pán božský“, tak zväčša ide o čítankovú ukážku narcistickej poruchy osobnosti, teda muža, ktorý je navonok charizmatický, vždy dobre oblečený s výborným spoločenským vystupovaním, ale na druhú stranu s neúmernou potrebou sebapotvrdzovania spojenú s neschopnosťou zážitku lásky voči druhej osobe. Intelektovo funguje veľmi dobre, ale emocionálne a osobnostne je v kategórií nezrelých jedincov.

Keďže sa patológie krásne priťahujú, tak tu sa v prirodzenom výbere hľadá spojenie „pána božského“ so ženou, ktorej najvýraznejším špecifikom je veľmi nízke sebavedomie a takmer žiadna sebaúcta. Môže byť krásna, môže byť „múdra“, ale spájať ich bude osobnostná nezrelosť. Takýto muž je ako čierna diera, vyžaduje obdiv, ktorý pohlcuje od mnohých žien, ktoré zostávajú okolo neho ako trosky. Pokiaľ má jednu stabilnú ženu, tak vonkajším viditeľným znakom býva jeho žiarivosť a jej postupné pustnutie.  

Dobýjanie je teda v zdravom princípe mužskou záležitosťou. Ale, keďže veci v ľudskom svete nie sú čiernobiele, tak v získaní toho „pravého“ sa využívajú rôzne prostriedky. Muži aj ženy ku ktorým bola príroda skromná, tak musia inštinktívne využiť svoje pozitíva a doslova ich uplatniť na „trhu“ a niekedy je tým „pozitívom“ len vytrvalosť. Plnohodnotný vzťah muža a ženy, pokiaľ už majú za sebou fázu zamilovanosti a stále neprestali prejavovať záujem jeden o druhého, tak tam sa vekom láska nestráca, ale práve naopak. Pokiaľ do manželstva vstúpi len stereotyp a vzťah je doslova zanedbaný, tak tam ľahko vznikne priestor pre niekoho nového a to nie je o veku.

Zamilovanie je prejav permanentného záujmu, ktorý je intenzívny. Je spojený s túžbou, ktorá môže byť aj drásajúca a bolestná, ale pri zamilovanosti sú vždy prítomné intenzívne pozitívne city. Túžba po nedosiahnuteľnom môže prerásť do posadnutosti, čo má skôr črty nutkavej závislosti. Niektoré páry sa k sebe vracajú z dôvodu silne pretrvávajúcej vášne alebo nejakej inej spojitosti a to aj napriek tomu, že spolu fungovať nedokážu alebo ich spolužitie je trápením. Či práve toto trápenie je to puto, čo ich spája, pretože má silný emocionálny náboj.  Spriaznené duše existujú a sú ako nekontrolovateľné magnety navzájom priťahované do jednotného súzvuku a vzájomného spolufungovania.